Aké je veľké sklamanie, keď vás niekto zradí. Niekto, kto vás má vraj rád, niekto, koho ste považovali za dobrého. Komu možno ešte veriť? Komu, keď niekedy neveríme ani sami sebe? Veď už ani vo vzťahu sa nedá dôverovať. Beriete si niekoho, pretože si myslíte, že za neho môžete dať ruku do ohňa. Je to naozaj tak?
Nedávno som čítala článok, kde sa jedna žena sťažovala, pretože ju ľudia v práci nebrali vážne. Ako jediná totiž nemala žiadneho milenca a ako jedinej presahoval počet detí doma číslo jeden (!!!). Je naozaj raritou nepodviesť svojho manžela či manželku? Potom to asi nebola láska a oddanosť, ktorá v človeku evokovala potrebu vysloviť “áno” pred oltárom. Ako potom veriť takému človeku? Ako veriť niekomu, kto rovnakú chybu urobí niekoľko krát, dokonca aj v čase, keď už za ňu pyká?
Existujú aj výnimky, ale je ich málo. Ako svetlo, ktoré bliká niekde v diaľke prináša nádej moja sestra. Nádej, že predsa môže existovať vzťah o dôvere. Budovali ju síce dlho, ale vďaka trpezlivosti prišiel aj výsledok. Sú to dva týždne do svadby a ja si neviem predstaviť dokonalejší pár. Iste, že sa občas pohádajú, ale to patrí k tomu. Krajší je potom výsledok hádky – stále väčšia túžba po tom druhom a uvedomenie si, že život bez neho nemá zmysel. Istý pán to podľa mňa vystihol najlepšie svojím citátom. Volá sa Henri-Frédéric Amiel a raz povedal : “Ozajstná láska je umenie vo svete nájsť niekoho, s kým si rozumieš lepšie než sám so sebou.”
Dúfam, že dôvera sa opäť stane neodlučiteľnou súčasťou každého vzťahu. A za seba dúfam, že vďaka každej takejto blikajúcej nádeji opäť nadobudnem dôveru v ľudí.
... a vám, Dáši, prajem neutíchajúcu lásku a šťastný život vo dvojici :) . Mám vás rada :).